Zamyslenie kouča na mesiac December

Advent je čas tichej túžby. Čas, keď sa učíme čakať, dôverovať a nechať Boha vstúpiť do toho, čo je v nás neúplné. Pre kouča je to zvláštny čas – lebo sme tí, ktorí často sprevádzajú iných v čakaní na zmenu. No Advent nás pozýva zastaviť sa a uvedomiť si, že aj my sami sme na ceste, ktorá potrebuje pozvanie: "Príď, Pane Ježišu."

Emanuel – Boh s nami. Tieto slová sú pre kouča obrovským darom. Nie sme sprievodcovia, ktorí musia všetko vedieť, mať všetko zvládnuté alebo držať svetlo iba vlastnou silou. Advent nám pripomína, že Boh už vstúpil do nášho sveta, do našich povolaní, do našich rozhovorov aj do našej únavy. A prichádza v tichu. Nie v tlaku, nie v dokonalosti, ale v obyčajnosti. Presne tam, kde sa odohráva aj najviac koučovacích rozhovorov — v jemných náznakoch, v malých posunoch, v nepatrných okamihoch pravdy. V Advente sa učíme nielen čakať na Krista, ale aj znovu vnímať Jeho prítomnosť v tom, čo robíme. Učiť sa pýtať s Ním, počúvať s Ním, byť prítomní tak, ako je prítomný On — nevtieravo, láskavo, vedúco, trpezlivo. Možno je práve december čas, keď si kouč môže viac dovoliť nebyť výkonný, ale byť prítomný. Menej tlačiť a viac prijímať. Menej sa spoliehať na techniku a viac na Ducha Svätého, ktorý "viedol Božích ľudí v každom čase" a chce viesť aj nás.

Kde v mojom koučovacom povolaní potrebujem tento Advent znovu pozvať Krista, ktorý je so mnou?

Čo vo mne volá po tichu a spomalení, aby som mohol(a) viac vnímať Jeho vedenie?

Ako môžem v decembri priniesť svetlo Adventu aj do svojich rozhovorov – nie ako techniku, ale ako prítomnosť?

Autor: Miroslava Kravecová

Modlitba kouča: